Európsky sen o ekologickom prestavbe

Pandémia koronavírusu poukázala na nadmernú závislosť Európy od Ázie, najmä Číny a Indie, pokiaľ ide o výrobu lekárskeho vybavenia a zariadení (napríklad antibakteriálnych gélov, masiek alebo respirátorov), ako aj účinných látok, ktoré sú kľúčovými zložkami populárnych liekov. Kým v 80. a 90. rokoch sa v Európe vyrábalo približne 60 % všetkých účinných látok, v roku 2010 sa to zmenilo a v súčasnosti sa až 60 % celkovej výroby uskutočňuje v Číne a Indii.

O autorovi

Christopher Dembik - Francúzsky ekonóm poľského pôvodu. Je globálnym šéfom makroekonomického výskumu v dánskej investičnej banke Saxo Bank (dcérska spoločnosť čínskej spoločnosti Geely obsluhujúca 860 000 zákazníkov HNW po celom svete). Je tiež poradcom francúzskych poslancov a členom poľského think tanku CASE, ktorý sa podľa správy umiestnil na prvom mieste v ekonomickom think tanku v strednej a východnej Európe. Global Go To Think Tank Index. Ako globálny vedúci makroekonomického výskumu podporuje pobočky poskytovaním analýz globálnej menovej politiky a makroekonomického vývoja inštitucionálnym klientom a HNW v Európe a MENA. Je pravidelným komentátorom v medzinárodných médiách (CNBC, Reuters, FT, BFM TV, France 2 atď.) a rečníkom na medzinárodných podujatiach (COP22, MENA Investment Congress, Paris Global Conference atď.).

Preskupenie dodávateľského reťazca

Vďaka kríze si európske vlády a spoločnosť uvedomili dôležitosť zníženia ekonomickej a zdravotnej závislosti od zvyšku sveta. Emmanuel Macron vyzval na „európsku a národnú suverenitu“ a na „úplnú nezávislosť“ určitých segmentov medicínskych trhov. Iní, zjavne inšpirovaní finančnými stimulmi japonskej vlády na premiestnenie výroby japonských spoločností z Číny, zašli ešte ďalej a obhajovali vytvorenie európskej priemyselnej politiky zameranej na presun čo najväčšieho množstva hospodárskej činnosti do Európy.

Preskupenie dodávateľského reťazca nie je žiadnou novinkou; myšlienka je stará ako globalizácia sama. V posledných rokoch sa však vrátila vďaka nárastu protekcionizmu – a v posledných mesiacoch si získala ešte väčšiu obľubu v kontexte pandémie. Od Trumpovej kampane v roku 2016 až po dnešnú kampaň na „agresívne“ obnovenie dodávateľských reťazcov v Spojenom kráľovstve sa všeobecne verí, že čím viac produktov a tovarov sa bude vyrábať lokálne, tým viac sa ekonomika zlepší.

Teoreticky je presun výroby do krajiny veľmi atraktívny nápad. Mal by poskytnúť mnoho výhod: reindustrializáciu, nové pracovné miesta, menšie narušenie dodávateľských reťazcov v prípade nového vonkajšieho šoku, akým je vírus, a predovšetkým environmentálne udržateľné hospodárstvo. Otázka však znie: má Európa prostriedky na realizáciu svojich ambícií a zvýšenie svojej sebestačnosti?

Prvotnou odpoveďou je obchodná bilancia v eurozóne. Ukazuje rozdiel medzi predajom a nákupom tovaru v zahraničí a používa sa na posúdenie relatívnej závislosti dovozu a vývozu od zvyšku sveta.

Obchodný obrat v eurozóne je poznačený obrovským prebytkom, najmä vďaka tomu, že v období dvanástich mesiacov, ktoré sa skončilo v marci 2020, Nemecko zaznamenalo prebytok vo výške 338 miliárd EUR, čo predstavuje približne 2,8 % HDP eurozóny. Ide o druhý najvyšší obchodný prebytok na svete po Číne. Inými slovami, Európania predávajú viac ako nakupujú v zahraničí (mimo EÚ). Systém voľného obchodu EÚ je preto vo veľkej miere závislý od vývozu a v menšej miere od dovozu, čo znamená, že EÚ je v podstate sebestačná, najmä pokiaľ ide o základné poľnohospodárske produkty.

Môže však EÚ znovu získať autonómiu pre tovary a produkty, v prípade ktorých ešte nie je sebestačná, ako sú napríklad lekárske zariadenia alebo dosky plošných spojov, ktoré sú nevyhnutné pre smartfóny a počítače? Je to veľmi neisté.

Aj keď môže znovu získať túto autonómiu, premiestnenie výroby nie je také zázračné, ako sa verí. To si vyžaduje zdroje, zručnosti, vedenie a toleranciu k vyšším nákladom – dokonca aj ignorovanie potenciálnych odvetných opatrení zo strany Číny. Toto riešenie predpokladá, že prevádzajúce krajiny disponujú potrebnou pracovnou silou a know-how, čo pri mnohých produktoch a tovaroch nie je vždy možné.

Vybudovanie solídnej priemyselnej základne si vyžaduje dlhodobú víziu, politické vedenie a schopnosť spolupracovať so súkromným sektorom. Nie je možné nariadiť presun výroby do krajiny – je to postupný a dlhodobý proces. Ide o dlhodobé a rizikové činnosti, ako je reorganizácia dodávateľských reťazcov, ktorá môže trvať mnoho rokov.

Navyše, ako všetci vieme, v ekonómii nič nie je zadarmo. Reshoring má tendenciu viesť k vyšším nákladom pre podniky, ktoré sa následne systematicky prenášajú na spotrebiteľov. Je preto dôležité prijať koordinovaný európsky prístup k vytváraniu úspor z rozsahu a prípadnému znižovaniu nákladov spojených s premiestňovaním. Eufemisticky povedané, Európa sa týmto smerom v žiadnom prípade neuberá.

Európska komisia v kontexte sedemročných rokovaní o viacročnom finančnom rámci a nástroji „Nová generácia EÚ“ navrhla predĺžiť existujúci program Horizont Európa, ktorého cieľom je okrem iného posilnenie autonómie v strategických dodávateľských reťazcoch.

Ak ho Rada schváli, celkový balík by mohol mať hodnotu 94,4 miliardy EUR na obdobie rokov 2021 – 2027 v porovnaní s počiatočnými nákladmi 80,9 miliardy EUR. Balík na zníženie závislosti EÚ od zahraničného obchodu by preto predstavoval v najlepšom prípade 0,08 % ročného HDP EÚ. Aj pri zvažovaní iných programov, ako sú napríklad programy týkajúce sa boja proti klimatickým zmenám alebo vytvárania nových priemyselných zoskupení, je to len kvapka v mori potrieb. Ambícia EÚ zvýšiť sebestačnosť sú len prázdne sľuby.